Francúzsky film ožíva v snímke Intouchables.
Nedotknuteľní sú podľa
oficiálnej distribučnej synopsy o „ochrnutom a bohatom aristokratovi
Philippovi, ktorý si za svojho nového opatrovníka vyberie Drissera, čierneho,
živelného mladíka z predmestia, ktorého pravé pustili z väzenia.“ Znie to ako
typicky predstaviteľ kapesníčkového dojáku. Lenže ono to bola celkom sranda.
Vážne.
Francúzska filmová tvorba
bola vždy svojská. Podobne ako americká, bollywoodska, nemecká, česká,
talianska, slovenská... Každá má svoje čaro, svoje pády i veľkolepé okamžiky
(áno, dokonca aj slovenská má svetlé momenty). Lenže napriek tomu, že ázijská
továreň na sny produkuje najviac filmov na svete, tak do našincov sú celoročne
pumpované primárne americké „skvosty“. Ostatné krajiny sú zastúpené pomenej.
Osobne rád spomínam na komédie s končín galského kohúta. Veď národ, ktorý dokáže
skonzumovať každú odpornú háveď, čo sa priplazí do kuchyne, musí mať iný pohľad
na svet ako ostatní. Odzrkadľovalo sa to dvojnásobne v šialenosti, ktorou
oplývali ich komediálne poňaté filmy. Lenže šialenosť sa postupne začala
vytrácať, no iba do tejto chvíle. V Intouchables chytili správnu vlnu. Hoc nie
tak bláznivú, ale určite hodnú pozornosti.
Keby sa tento námet dostal
do temných spárov amerických dravcov, tak by to okamžite skončilo s nálepkou -
istota Oscara pre všetkých zúčastnených. Tomu by sa podriadilo absolútne všetko
– od režiséra so zvučným menom, cez uznávaného skladateľa, scenáristu s
minimálne troma plešatými naháčmi na poličke až po tucet jagavých hviezd v
hlavných úlohách, ale aj v pozíciách upratovačky či zbitého suseda, čo okupoval
parkovacie miesto (aj keď pri trende remakeov stačí dočkať času ako...).
K príbehu. Pardon,
"skutočnému" príbehu ako uvádzajú titulky. Černoch v Paríži z
chudinskej štvrte (to nie je štylizácia, ale skutočná novodobá tvár európskej
metropoly) a invalidný milionár, pripútaný k vozíčku. Podľa všeobecne
akceptovaných a rokmi prevarených postupov budete zákonite očakávať horko-trpké
zadosťučinenie, filozofovanie o ľudskej existencii, ktorého by sa štítil aj
Jean-Paul Sartre. A ono nikde. Namiesto toho humor. Občas príliš popudlivý a
prvoplánový, no korešpondujúci s rozdielnym sociálnym postavením.
Budete sa baviť, usmievať a
miestami dokonca až smiať. Napriek ľahko predvídateľnému vývoju a absencii
výraznejších dejových zvratov či silnejších momentov, uvidíte s ľahkosťou a
nadhľadom podaný trpký príbeh o človeku, ktorý nechce nič extra, iba normálny
prístup k svojej osobe. Bežné zaobchádzanie, ľudskosť, normálny stav bytia. Ísť
si na paragliding aj napriek nemožnosti hýbať vlastným telom. Byť súčasťou
každodenného kolobehu. A presne to nájdete v tomto príbehu (nič viac, nič
menej).
Labilný, násilný, vznetlivý,
no o to úprimnejší grobian, ktorý žije z podpory, ak teda nesedí zatvorený za
oceľovými roletami. To je Drisse, ako výrazný kontrast k intelektuálnemu
boháčovi Philippovi. Výborne a hlavne uveriteľne podané charaktery, sršiace
sebe vlastným humorom a dávkou poctivého hereckého talentu.
Hodnotenie na film:
Dajte svojim predsudkom
domáce väzenie. V sále by vás zbytočne otravovali s očakávaním emocionálne
vyšponovanej melodrámy. Preto na to choďte, ako na príjemnú veselohru o trpkých
ľudských osudoch a budete spokojní. Nedotknuteľní sú určite príjemný, značne
pozerateľný zážitok, ktorý vás síce pobaví, ale výrazne nezasiahne ani
nepohladí na duši. No oplatí sa pozrieť.
(Poznámka: niekde nájdete
názov Nedotknuteľní, inokedy zas Nedotknuteľný. Slovenský distribútor dlhý čas
avizoval názov s Y, ale na poslednú chvíľu ho zmenil na plurál. To len tak pre
info.)
