Už je to týždeň, čo vyšiel nový album od „Red hotov“. Chcel som o ňom dať menší koment s pár prívlastkami typu funky, crazy, hravý, melodický, energiu dodávajúci lepšie sťa okrídlená plechovka istého nealkoholického nápoja a popritom všetkom ho prirovnať k niečomu postaršiemu z ich tvorby. Výsledkom bolo, že ma to doviedlo k vypočutiu si Californication, potom By the way, One hot minute, Mother`s Milk... Pôvodne som to chcel postnúť ešte minulý utorok, ale keďže RHCHP majú hodne bohatú diskografiu, tak som sa k tomu dostal až teraz. Tento najnovší počin je niečím iný, citeľne tam poznať nového gitaristu, ktorý na to ide po svojom. A to chválim, aj keď tam chýba výraznejšia gitarová pecka, na druhej strane tiež nemám rád, keď sa kapely vezú na jednej a tej istej vlne celú dekádu, tobôž viac. Treba experimentovať, treba skúšať, tvoriť a ničiť. Je to proces, ktorý neostane bez povšimnutia. Táto odvaha experimentovať a nahrať rozporuplnejší album je omnoho cennejšia ako prísť s prevareným minulým číslom. Hravosť, ktorou sa papričky teraz prezentujú ma inšpiruje, dodáva ľahkosť prstom, úmorne ťukajúcim do klávesnice. Doteraz som čerpal silu zo soundtracku druhého Trona a aktuálneho CD Foo Fighters, takže konečne adekvátna náhrada v podobe košatej zbierky albumov papričiek.
Zverejnenie komentára