Nový film režiséra Quentina Tarantina...
...je s každým
pribúdajúcim snímkom očakávanejší a očakávanejší. Taký hype, aký
sprevádzal Djanga pred premiérou zatiaľ nezažilo ani jedno jeho predchádzajúce
dielo. A niet sa čomu čudovať, kritici sú nadšení, diváci pribúdajú rýchlejšie
ako absolventi vysokých škôl na Slovensku a objem peňazí utešene narastá.
Django sa rozbieha na
Tarantinove pomery dosť svižne. Píše sa rok 1858 a uprostred noci, niekde hlboko v temných
lesoch Texasu vedú obchodníci s otrokmi svoje nové úlovky na druhý koniec štátu,
keď sa im do cesty postaví zubár Dr. Schultz, hľadajúci konkrétneho otroka. Po
krátkom dialógu s nimi spraví krátky proces, oslobodí Djanga
a ostatných otrokov nechá, aby sa vysporiadali s preživším podľa
vlastného uváženia. Pán zubár je totižto lovec odmien a Django mu má
pomôcť identifikovať osoby, ktoré chce vydať spravodlivosti – živých či
mŕtvych, ale skôr mŕtvych. Potom nastupuje klasické, aj keď dosť krátke
zbližovanie a dohoda výmenou za pomoc pri nájdení Djangovej ženy. Akonáhle
uvidíte na plátne titulok, že Django a Schutz sa vydali po dlhej zime do
hôr, alebo také niečo – tak práve vtedy sa začína pravá Tarantinovka.
Po
impozantných gangsterkách, pokrvnej odplate či historických rezníkoch prišiel
rad na western, Tarantinov obľúbený a obdivovaný žáner. Filmy
z obdobia divokého Západu majú svoju najväčšiu slávu už dávno za sebou, a preto
už len to spojenie Quentin a western vyvoláva veľkú vlnu nadšenia. Navyše,
vždy ma celkom zaujímalo, ako by vyzeral film od Tarantina, na ktorý by
získal luxusný rozpočet. A voilà. Od sedem miliónového Pulp Fiction, cez
70 miliónových Inglorious Basterds až po sto miliónového Divokého Djanga.
Celý film stojí na charakteroch
Charaktery postáv sú
jednoducho skvelé, majú svoju minulosť aj svoj typický prejav. Leonardo
DiCaprio ako Calvin Candie, Fox ako Django a Christoph Waltz ako doktor Schulz,
pôsobia nesmierne vierohodným dojmom. Hlavne Waltzov prejav a veľmi zdvorilé
a taktné správanie, ktorým sa baví s maršalom (ale aj s inými postavami), potom čo odstrelil palicu šerifovi je
dokonalé. Humorné, ale zároveň distingvované. Fox zastupuje drsného hrdinu,
ktorý trúsi jednu hlášku za druhou. A tretiu lepšiu ako druhú. Má na to
výzor, takže to k nemu pasuje ako plechovka piva do ruky Homera J.
Simpsona.
Samostatnou kapitolou je
DiCaprio. Stvárňuje síce „len“ štvrtého najväčšieho plantážnika široko ďaleko,
ale zdegradovanou povahou je určite prvý. Rola zaporáka, ktorý sa vyžíva v krutých
súbojoch otrokov, mu pristane. Kto by to bol povedal, že zo sladučkého utopeného
Jacka nám vyrastie takto komplexná hviezda súčasnej kinematografie. Je to tak, Leo sa role zloducha ujal na jednotku. K tomu vám
dodám ešte jednu historku z natáčania. Keď budete Djanga pozerať, tak si pri
scéne počas večere všimnite jeho ruku, keď udrie päsťou po stole. Začne
krvácať. To pôvodne nebola súčasť scény, ale nehoda so zabudnutou črepinou
na obruse. Lenže DiCaprio sa nenechal
rozhodiť a pokračoval vo svojom výstupe. Ten bol taký presvedčivý, že sa dostal
až do filmu.
A ako herecký bonbónik
som si nechal Samuel L. Jacksona ako sluhu alebo majordóma, ak chcete, Stephena.
Až kým ho nezočíte budete Calvina Candieho považovať za krutého antihrdinu.
Ibaže s Jacksonovím nástupom v tom budete mať jasno. Starý čierny otrokár,
ktorý nezavrie ústa a je slizký ako had kúpajúci sa lubrikačnom géli. Navyše
vyzerá, že každú chvíľu vypľuje dušu a pôjde pod drn, lenže potom otvorí tie
veľké ústa a vypustí ďalšiu megarasistickú urážku, s ktorou by otáľal
aj Sasha Baron Cohen v jednom zo svojich prevlekov.
Na Tarantina je tu
netradične málo odbočiek. Jediná výrazná, na ktorú si spomínam, je porada na
koňoch, ktorá je trošku zbytočná, no celkom pobaví. Zato keby Čachtická pani
netkvela na krvi pannien, tak v jej množstve, ktoré bude striekať kade-tade v tomto
filme, by sa mohla kúpať ona spolu s celým horným Uhorskom ešte dodnes.
Apropo, keď som už použil prirovnaniu k filmu Báthory, tak by bolo pekné
spomenúť, že má s Divokým Djangom niečo spoločné. To je šok čo? Tým prepojením
nemôže byť nikto iný ako Franco Nero, predstaviteľ pôvodného Djanga
v klasickom spaghetti westerne z minulého storočia. Počkajte si na ortoepické
okienko pri bare.
Django nie je film pre každého
Divoký Django rozhodne
nie je mainstreamová záležitosť, nech si kritici hovoria, čo chcú. Osobne
nechápem, ako môže niekto nazvať Djanga filmom pre masy. V mojom ponímaní
ide o niečo, čo sa snaží nalákať divákov každého druhy používaním
osvedčených postupov. Django obsahuje niektoré prvky, ktoré sa podľa situácie
vysmievajú, inokedy zas klaňajú starým dobrým a hlavne časom overeným
metódam filmovej zábavy, lenže tak to je len prvej hodinke. Potom naplno nastupujú
Taratinove trademarky, predovšetkým extrémne dlhé dialógy a krv striekajúca
prúdom. Ak toto dokáže vydržať väčšina divákov bez znechuteného výrazu či
odvráteného pohľadu, tak potom to verejne uznám.
Bratia Weinstainovi,
ktorí dali Tarantinovi šancu už pred dvoma dekádami si môžu mädliť ruky.
Quentin im je verný, no z roka na rok prináša do rodinnej kasičky viac
a viac bubáčikov, napriek tomu, že si stále natáča rovnako rozporuplné
filmy, plné explicitného násilia, tvrdých slov a svojského humoru. Jediná
vec, ktorá sa zmenila je, že už nie je vnímaný ako nejaký mladý šialený
režisér, ale vypracoval sa na uznávaného génia svetovej kinematografie, na
ktorého filmy sa proste chodí, pretože je to in. Django Unchained rozhodne nie
je najlepší Tarantinov film, no ani neznižuje vysoký štandard režiséra a skalné jadro fanúšikov si nájde svoje. Ostatní sa budú tváriť, že tomu rozumejú a že ich to bavilo, aby si
o nich ostatní nemysleli, že sú divní...
Hodnotenie na film: Divoký Django (Django Unchained, Nespoutaný Django) western / akčný / dráma, USA, 2012, 165 minút
Režia: Quentin Tarantino
Hrajú: Jamie Foxx, Christoph
Waltz, Leonardo DiCaprio, Samuel L. Jackson, Don Johnson, Franco Nero
Django je tarantinovka s
umiernenejším začiatkom, ktorý je prístupný pre širšie publikum, no v ďalšom dejstve už film nezaprie svojho tvorcu. Tarantino znova dokazuje, že dokáže
natočiť film podľa svojho gusta aj chronologicky. Stáda mŕtvol, potoky krvi, odstrelené
údy, dávka humoru, narážky či pamätihodné hlášky. Jediná vec, ktorú musím
vytknúť je časová stopa, tá by zniesla zopár strihov (hlavne ku koncu), ktoré by neubrali
z vášho zážitku, ba naopak, možno by ho ešte viac umocnili.
PS: moja konšpiračná teória,
že Tarantino najskôr vyberá hudbu a potom k nej píše jednotlivé scény
sa znova posunula o krok bližšie k uveriteľnosti. Opäť je to nesmierny soundtrackový orgazmus.
